giga

Chcete ten dom kupit?-ozval sa hlas niekde za mnou. Otočila som sa a zbadala ženu,oblečenu celu v červenom z presne takym krasnym klobukom ako volakedy nosili naše stare mamy.Ved viete taky velky,,,vyzerala skutočne ako prava dama. Nie-znela moja odpoved. Nadvihla obočie a oblizla veľku vanilkovú zmrzlinu čo držala v ruke Myslim,že ten dom by sa k vam neskutočne hodil Tentokrat som nadvihla obočie ja.Nechápala som kde táto žena, ktorú som videla prvý krat v živote mohla vediet,že ten dom sa mi naozaj pačil.No pre jeho veľmi veľku cenu som si ho aj tak nemohla dovolit a chcela som šetrit.Zrazu ma chytila za ruku a bez jedineho slova viedla dole po kamennej ulici.Nebranila som sa ....sama neviem prečo ale bolo to tak.Ani jedna z nas počas cesty miestnym autobusom neprehovorila jedine slovo.Zrazu sme stáli pred veľkou medenou bránnou prerastenou brečtanom. Som rada,že ste išli so mnou.-povedala a otvorila bránnu. Mojim očiam sa naskytol úžasne vzrušujúci pohľad.Záhrada plná rozkvitnutých ruži,voňavých kerov.Dom bol z vonku strašidelny...no to očakavanie ma prinutilo vojst dnu.Pomaly som prehľadavala všetky jeho zákutia,dostala som až na poschodie kde som zistila ,že som sama.V hlave mi virili myšlienky.Ved viete, tie toho typu-človek sa cely život snaži niečo dosiahnut,a v tej najmenej očakavanej chvili sa to stane.Zišla som dole po schodoch naspať do záhrady kde sedela moja tajomná sprievodkyňa.Prisadla som si. Tak?-usmievala sa Važne neviem,viete je to velmi rychle,potrebujem čas. Zasmiala sa zvonivym hlasom.Prižmurila oči a začala rozprávat príhodu na ktorú nikdy v živote nezabudnem. Viete ked som bola mala cele hodiny som sa trapila na zahrade pochytat lienky do svojich maličkych ručičiek.Tak dlho som sa trapila až som pokažde zaspala.Zobudila som sa až na to ako mi po celom tele lezu stovky malych lienok. Neskor som pochopila,že ak sa mi niečo v živote nedari musim spomalit.Pokažde sa snažim prijat dar od života ktory mi ponuka.Čas je tak neskutočne neuprosny a rychly..že dlhe zamyšlanie by nas k ničomu neprivedlo..vlastne priviedlo, na koniec našej pute.V tu chvilu je zbytočne lutovat čo sa stalo,ale to čo mohlo byt. POstavila sa a posledna veta bola ako balzam na dušu, čo vam vyčarí usmev LIENKY.....TAK STRAŠNE VELA LIENOK!!!!! Vtedy som ju videla poslednykrat .....no vela sa toho zmenilo:o)