giga

Stala pred zrkadlom a nahlas uvažovala čo si oblečie.Za necelu polhodinu  sa mala stretnuť s kamoškou.Už dopredu vedela ,že bude meškat a v tichosti nadáavala aka je pomala.V tom zazvonil telefon.jedinym pohladom zistila že vola Maťa.to nebude dobre pomyslela si a zdvihla telefon.Ráznym hlasom povedala "ano??.Ozval sa tichý ale milý hlas."Nela?!,prepač ja som ešte v práci dnes to nestihnem. Vedela že potrebuje čas lebo bude meškať ale, že nikam nepôjde ju važne zarazilo.Nedala an sebe nič poznať a so smiechom odpovedala"nevadi uvidime sa na buduce.pa".Položila a zostala sa  na seba divať do zrkadla.Jej modre oči iskrili, priam blčali ako plamienky čo blikaju v ohni.zacítila pocit ,ktory v posldenej dobe cítila tak často.Ozyval sa ako výtazný výkrik.Schmatala prve veci čo sa jej dostali pod ruku  a v rychlosti sa obliekla.Okolo krku si omotala snehovy šal a cez ruku si prehodila kabat.Vyšla s bytu a na schodoch stretla ešte staručkeho suseda čo ju ako vždy capol po zadku a poznamenal,aby  niečo robila lebo zosatne sama.Vyčarila falošny usmev...a ponahlala sa von.V hlave sa jej tie slova ozyvali ešte hodnu chvilu...Otvorila dvere a ocitla sa v nočnej hviezadmi vykladanej ulici.Prudko zacitila mraz ,ktory sa okolo nej ovinul v neuveritelne tuhom objati.Pomaly kráčala ulicou..nikde...... nikto.....same ticho...Len vietor sa jej hral s vlasmi ,zapletal ich ako medove motúziky.Prechádzala popred vyklady odkial sa na nu divali maly deduškovia s usmevom na perach odety cely v červenom.Až teraz si uvedomila,že sa bližia Vianoce.Tie sviatky radosti ,ktoré má človek stráviť s rodinou.nedočkavo rozbalovať darčeky.piť varenu medovinu a citit jej teplo ktore sa rozlieva pomaly po celom tele až do samych končekov prstov.V tom začalo snežit, vločky tancovali svoju tohtoročnú premieru..Mraz s vetrom jej prudko šlahal do tvare snehove vločky.Bola taka studena,že sa nevladali ani roztopiť..Mala strašne vela otazok myslienok.Flegmatickost ktora do nej prišla bola ako prival vychrice ktory jej rozbural vnutro.Začala sa usmievat...sama nechapala prečo...Zrazu citila ako jej hori tvar a všetko sa topi.zaplavilo ju teplo...Pomyslela si že to nemože byt pravda....No naozaj to bolo tak.Odrazu sa citila vyrovnana,,,,,,,,,a taka kludna.Zniesla by teraz všetko...dokonca aj smrť.Vratila sa domov.Na stole ležal mobil.len jednym okom nan pozrela.Ma spravu....Ozval sa jej Ivan...davny priatel čo sa pred par rokmi odstahoval do  Madridu.Je na Slovensku a chce ju vidiet,poklabosit. že či ma čas.Opat sa len usmiala a za par sekund napisala že bude rada,ak sa uvidia.No nič necitila....Hodila sa do postele a s niečim zvlaštnym,zaspala.Bolo to prave to čo nikto nechape.a nikdy nebude.